Etapa 0: Košice-Budapešť-Sofia-Berkovitsa
(Prípravy/Intro)
Úvod s opisom trasy som spísal ešte pred naším odchodom. Moje predstavy vychádzali z rôznych článkov a videí dostupných na internete. Prvotné zoznámenie sa so Starou Planinou a trasou Kom-Emine pochádzalo z článku od českej expedície a krátke videá od jedného Košičana, ktorý ju prešiel sám pešo za 14 dní.
Dnes je už k dispozícii množstvo informácií, väčšinou od domácich, ale nájdu sa aj iné zdroje. Keďže ju doteraz zatiaľ žiadny Slovák neprebehol, začal som rozmýšľať ako sa tam dostať. Chrobák sa mi v hlave usadil a nedal pokoj…
Celá trasa je dlhá 550 km (niektoré zdroje uvádzajú 600 km) dá sa rozplánovať na časti tak, že sa každý deň dostanete na horskú chatu. Nocľah vychádza približne na 10-15 EUR/osoba, pričom strava je asi o polovicu lacnejšia ako u nás. Je však dôležité sledovať aktuálne informácie, ktoré sa aktualizujú na stránke kom-emine.bg, lebo nie na každej chate varia a nie vždy sú všetky otvorené.
Asi najkomplikovanejšia je logistika na štart, do zapadnutého mestečka Berkovitsa a odtiaľ na vrch Kom. Premávajú tam autobusy, a dá sa presunúť aj vlakom s prestupovaním, ale spojov je žalostne málo a posledné odchádzajú zo Sofie okolo 17-18tej. Keď sa do Sofie vyberiete letecky, je dosť možné, že nestihnete žiadne spojenie, a preto je potrebné počítať s jednou nocou v hlavnom meste alebo mať v Sofii kamaráta, ktorý je ochotný odviezť. :D
Rozplánovanie sme s Janym viackrát upravovali podľa už spomenutej stránky, pretože niektoré chaty sú dlhodobo zatvorené, najmä chyža Leskova, kde sme plánovali prespať prvú noc. To nám riadne nabúralo plán, pretože susediace chaty boli buď príliš blízko, alebo ďaleko. Nakoniec sme sa rozhodli mať prvý deň pohodový a namiesto 70 km si dať len 45 km. Dohodli sme sa, že všetky chaty obvoláme alebo nejako skontaktujeme (zistili sme, že všetky fungujú cez Viber), aby o nás vedeli. Skoro všetky nám odpísali.
Prílet do Sofie prebehol bez problémov, no náročnejšie bolo dostať sa z mesta von a následne do mestečka Berkovitsa. Janyho kamarát nás tam odviezol autom. Rozpršalo sa a podľa predpovede nemajú byť ďalšie dni o nič lepšie. No čo už, sme tu a skúsime, ako to pôjde. V Berkovitsi máme rezervovaný hotel. Prichádzame už za tmy, hotel je uzamknutý, a tak voláme na dostupné kontakty. Nakoniec nás ubytujú a rezervujeme si taxík na ráno, ktorý nás vyvezie k chate Kom. Dá sa to samozrejme aj pešo, ale potrebujeme ušetriť sily aj čas. Líhame spať...
Etapa 1: Berkovitsa - chyža Trstenaja 54 km / +1 580 m
(Prebudenie do reality)
Ráno nás čaká taxík, prší a je vcelku kosa. Taxikár v starom, ledva idúcom aute má asi 150 kíl, takže auto je naklonené na jeho stranu, a ani dvaja to nevyvážime. Fajčí, a aj keď má pootvorené okno, auto je zadymené... och, to bude jazda.
Za tú pol hodinu jazdy som sa ako-tak prebral do reality... toto bude dosť zaujímavé. Vysadí nás pred chatou, a tak ideme dovnútra, možno si dáme ešte kávu...
Chata je obrovská a nevykúrená, v nej len chatár a jeho žena. Majú síce zakúrené v kachľovej peci, ale teplo je len blízko pri nej. Objednáme si kávu a chceli sme aj raňajky, no nie sú ľudia, ani zásoby, sezóna zatiaľ nezačala. Hm... no dobre, radšej sa nezdržujeme. Chôdzou, už mimo asfaltu, stále stúpame na počiatočný bod trasy, vrchol Kom.
Ďalší preplesk dostávame, keď pod vrcholom narazíme na snehové polia. Celkom sa šmýka, nie sú prechodené, ale nejako sa nám ich podarí prejsť alebo obísť. Zabrať nám však dáva silnejúci vietor a pohodička sa mení na zápasenie s vetrom. Sme hore, ledva si stíhame urobiť fotku. Pod vrcholom je plošinka z troch strán krytá samotným kopcom, tak sa tam na chvíľu skryjeme. Ja len konštatujem, že toto je teda iná rozprávka, ako som čítal a ako som si predstavoval...
Veď aha... Náš vrchol Kom!
Dlho sa nezdržiavame, z vrcholu by to malo byť len klesanie prípadne nejaké rovinky, tak dúfame, že to vetrisko nebude také šialené...
Podmienky nás natoľko zaskočili, že sme skoro zabudli na tradíciu dvoch kamienkov z vrcholu. Jeden sa odhadzuje v cieli do Čierneho mora a druhý je pamiatka na trasu. Rýchlo beriem dva, čo nahmatám, lebo vietor je taký silný, že každý pohyb je zložitejší.
Pod vrcholom riešime trasu, pretože značenie a orientácia sú náročné, a tak ideme podľa navigácie. Dostávame sa na otvorenú planinu, kde už nie je tak veterno, ale je tu veľa vody a blata. Obchádzame a preskakujeme bahnisté miesta. Spomínam si na video jednej Češky, v ktorom hovorí, že Stará Planina má problém s vodou, ale opačný – vody je tu niekedy až prebytok a problém je s jej odvodom. Sú miesta, kde zostávajú bažiny a rozmočené celé úseky a rozvodnené potôčiky.
A spomínam si ešte na jeden jej výrok: Stará planina, to je hike pro holky (v zmysle, že je menej náročný). Náš štart bol trochu iná káva ako vo väčšine príbehov, tak zostávam len s nádejou, že to už bude fakt pro holky.
Po prudkom asfaltovom úseku sa dostávame do dediny Gara Lakatnik, ktorá je obklopená nádherným vápencovo-pieskovcovým masívom, vytvárajúcim úchvatnú scenériu. Táto oblasť by si určite zaslúžila samostatný výlet, ale momentálne máme iné priority – potrebujeme dostať niečo teplé do brucha.
Po chvíli blúdenia konečne nachádzame reštauráciu. Premýšľam, či by nebolo lepšie zostať tu a dohodnúť sa na prespaní. Ráno by sme mali raňajky priamo na mieste. Reštaurácia je v porovnaní s hotelmi a chatami, ktoré sme doteraz videli, skutočne luxusná, a láka ma zostať v komfortnej zóne. No Jany má iné plány a presviedča ma, aby sme pokračovali na našu prvú cieľovú chatu – Trstenaja. Je ešte svetlo a máme dostatok času. Opúšťame teda dedinu a opäť stúpame po asfaltke... čaká nás ešte približne 10 km.
Na chate nás privíta milá chatárka. Skladáme si veci do izby, dávame si sprchu a vychutnávame si jedlo. K tomu popíjame výborné malinové víno, ktoré sa pije tak dobre, že nezostaneme len pri jednom pohári, ale dáme si rovno celú fľašu. Maliny pestujú priamo pri chate a ich víno je vychýrené široko-ďaleko. Je vychýrené tým, že sa večer ľahko pije, ale ráno sa po ňom ťažko vstáva.
Etapa 2: Chyža Trstenaja – Chyža Chavdar 74 km / +2 540 m
(les, kone a nekonečný príbeh)
Ráno je chladnejšie, ale neprší. Vchádzame do lesov plných starých bukov a dubov, pokrútených do rôznych tvarov. Aj keď preferujem ihličnaté lesy, tieto staré stromy ma očarujú.
Občas hľadáme značku, ale navigácia nás vždy vráti na správnu cestu. Väčšinu času kráčame lesom, s pár lúkami na obzore. Je to nekonečný príbeh, kde sledujeme hodinky, koľko ešte zostáva do cieľa.
Na chatu Chavdar prichádzame už za tmy, kde je nečakane rušno, pretože je víkend a prišlo niekoľko turistov. Chatár Ivo nám pripraví výbornú večeru, a dokonca ma prekvapí bezlepkovými špagetami, ktoré mi zabalí na cestu. Deň bol náročný, väčšinou v lese a bez výhľadov.
Etapa 3: Chyža Chavdar – Chyža bez mena 46 km / +2 260 m
(toto fakt nechceš)
Z chaty vybiehame až o 7mej. Je pod mrakom. Dostávame sa na otvorené planiny a stretávame stáda divokých koní. Je ťažké určiť, či niekomu patria, pretože široko-ďaleko nie je žiadna ohrada, človek ani pes.
Cestou sa objavujú krásne výhľady. Pokračujeme po hrebeni vo výške 1800-2000 m n. m. a vstupujeme do oblasti Centrálny Balkán – konečne!
Obednú pauzu si doprajeme pri malebnej studničke, kde sa snažím nájsť aspoň trochu závetria na zohriatie vody pre naše obedové menu. Ani nestihneme dojesť a začne jemne pršať. Rozbiehame sa na cestu s cieľom zrýchliť tempo, aby sme čo najskôr dorazili na ďalšiu chatu. Po približne 2 kilometroch však začne hrmieť.
Mrazí ma, pozriem na Jančiho a premýšľame, čo robiť. Sme na otvorenom priestranstve, dážď naberá na sile, a tak sa rozhodneme vrátiť do opustenej budovy, ktorú sme míňali ešte pred studničkou. Skúsime to tam prečkať, prípadne aj prespať. Škoda, že sme sa tu nezastavili keď sme šli okolo a neprezreli to poriadne, lebo teraz zisťujeme, že to tu je o ničom. Všade prefukuje, niet s čím zložiť oheň, na prečkanie noci dosť zlé. Rozhodneme sa pokračovať v daždi… Sme opäť pri studničke odtiaľ začíname stúpať na vrchol Tetevska Baba.
Už nehrmí, no zrazu začínajú udierať blesky. Strach nám stúpa do žíl a bez slova sa rozhodujeme rýchlo zísť z vrcholu. Prezerám mapu a vidím, že najbližšie je zrúcanina, ale to nie je ideálne. Pred nami je rázcestie so zelenou značkou, ktorá vedie do doliny. Na jej konci, asi po 3,5 km, sú v mape zaznačené nejaké budovy, dúfame, že nás prichýlia.
Šprintujeme úzkym chodníkom zarasteným kosodrevinou, ktorá nám odiera nohy aj cez dlhé nohavice. Všetko je premočené, ale dobiehame k budovám. Je to opustená chyža, veľký dom s vybitými oknami a dverami. Vchádzame dnu, sú tu dosky a nové matrace. Rýchlo prehodnocujeme situáciu. Vedľa je malá búdka, celá zabednená, čo sa zdá byť lepšou voľbou na prespanie. Na drevené palety si donesieme matrac a posteľ je hotová. Vonku leje, hrmí a blýska sa, takže sme urobili dobré rozhodnutie opustiť hrebeň.
Zohrievame jedlo a pripravujeme sa na spánok. Keďže sme trasu plánovali od chaty k chate, spacáky sme nebrali, ale máme bivakovacie vrecia a páperové bundy. Oblečený vo všetkom suchom, s pocitom vďaky, že sme v bezpečí, zatváram oči. Spánok je prerušovaný, klepem sa od zimy a sústredím sa na zvuky. Dnešok bol náročný, podmienky sa nedajú naplánovať. Myšlienky na to, čo bude ďalej, ma sprevádzajú celú noc, keďže trasa centrálnym Balkánom vedie otvoreným priestranstvom vo vyššej nadmorskej výške.
Etapa 4: Chyža bez mena – Chyža Dermenka 42 km / +1 900 m
(Dnešok je prekvapivý)
Neviem, koľko minút som takto "spal", ale aspoň sme si trochu oddýchli. Svitá a vychádzam z našej "päťhviezdičkovej" spálne. Je pod mrakom, takže nie je jasné, či zaprší. Vydávame sa späť na hrebeň. Výstup je nekonečný a zdá sa, že sme včera neklesali až tak veľa. Keď sme späť na červenej značke, je to zvláštne rozprávkové. Napravo hmla, naľavo výhľady.
Postupujeme k hrebeňu istenému lanom – len skala a reťaz. Včera by som to asi nezvládol. Stúpame a je pocitovo chladnejšie, vidíme stopy snehu. Blížime sa k vrchu Vezhen (2198 m n. m.), druhému najvyššiemu na trase. Potom klesáme k chyži Echo, kde sme mali pôvodne končiť včera.
Keď prichádzame, zistíme, že je otvorená, ale prázdna. Chýba nám teplo a jedlo, ale musíme ísť ďalej. Väčšina miestností je zamknutá. Ako útočisko v núdzi fajn, ale na prespanie nie. Musíme pokračovať, aj keď mrholí.
Za pár kilometrov prichádzame k chyži Kozia stena. Blížime sa a názov je príznačný pre okolitý terén. Chata je prekvapivo veľká, a hoci nám myšlienky zvádzajú na dlhšiu pauzu, musíme ísť ďalej. Dohodneme sa s chyžou Dermenka, že nás ubytujú a pripravia jedlo.
Mraky sú opäť tmavé, neveští to nič dobré. Míňame pamätník slobody bez fotenia či komentára. Držíme konštantné tempo, aby sme čo najskôr dorazili do cieľa. K pamätníku vedie asfaltka a blíži sa auto. Z okna sa pýta pani, či sme v poriadku a či nechceme zviesť, lebo bude liať. Idú opačným smerom, takže nás to nepokúša. Vysvetľujeme naše plány a lúčime sa.
Z diaľky vidíme komplex, opäť viacposchodová budova. Sme tu len my dvaja a chatár. V izbe je chladno, len v jedálni je krb. Sušíme veci, obedujeme a plánujeme ďalší deň. Zajtra máme náročný úsek, takže musíme vyraziť čo najskôr.
Etapa 5: Chyža Dermenka – Chyža Partizanska Pesen 60 km / +2 960 m
(Rozprávka začína až dnes)
Zvoní budík a chatára nevidíme, takže odchádzame bez raňajok, s nádejou, že ďalšie budú na chyži Dobrila, ktorá je približne 10 km ďaleko. Už z diaľky vidíme, že Dobrila je krásna chata, kde si dávame praženicu so syrom a grécky šalát. Zdržíme sa asi hodinu, čo je dosť, ale potrebujeme doplniť energiu na náročnejšiu časť.
Smerovník ukazuje, že na vrch Botev to bude ešte 8 hodín chôdze. Tento úsek je prekrásny, s niekoľkými zaistenými časťami a exponovanejším terénom. Počasie je ako na objednávku, čo je po štyroch upršaných dňoch neuveriteľné.
Vrch Botev (2365 m n.m.) je najprv ukrytý za vrchmi Ambarica, Kupena a Krastec. Keď si myslíme, že ho uvidíme, stále ho skrýva ďalší vrch.
Odhalí sa až tesne pred výstupom, po zbehu do sedla, kde je posledná možnosť úkrytu v prípade zlého počasia, a potom už len stúpame. Na 1,5 km nastúpame 350 m, čo je celkom makačka.
Čím sme bližšie k vrcholu, tým je viac snehu, na vrchole je asi 20 cm. Na vrchol sa dá vyjsť aj autom a je tu možnosť prespať, dokúpiť drobnosti a doplniť vodu.
Na vrchole sa nezdržujeme dlho, ešte sa chvíľu brodíme v snehu a zbiehame dolu svahom, až sa dostávame späť na spevnenú cestu.
Je to stále otvorený terén, miestami so starým pováľaným oplotením, z ktorého zostal len ostnatý drôt. Je podozrivo ticho. Obzriem sa a vidím, že Janči sa dvíha zo zeme. Zakopol o drôt, čo si odnieslo koleno a členok. Ošetríme ranu a pokúšame sa pokračovať. Zatiaľ to ide, koleno drží, horšie je to s členkom.
Do nášho dnešného útočiska, chyže Partizanska pesen, prichádzame vyčerpaní a hladní.
Etapa 6: Chyža Partizanska Pesen – Chyža Balgarka 39 km / +1 330m
(Anjeli existujú)
Po dobrých raňajkách vyrážame do pochmúrneho rána. Mali by sme skončiť na chyži Perdela. Úsek je dosť nudný, bez výhľadov, sme v lese a cesty sú zablatené. Prichádzame pod pamätník slobody, ale pre hmlu ho nevidíme. Dostávame tip, že trasa pokračuje lesom, ale je zarastená, takže je lepšie ísť po asfaltke. Púšťame sa do nekonečného asfaltového úseku a zastavujeme na teplú polievku na chyži Buzludzha, rovno pod stavbou v tvare UFO, ktorú pre hmlu tiež nevidíme. Prší ešte viac, takže sa nám nechce šliapať hore. V takomto počasí je to náročné a Jančiho zranenie sa zhoršuje, bolí ho to viac. Plán skracujeme po chatu Balgarka, kde uvidíme, čo ďalej.
Po ceste míňame veterné turbíny, je ich tu asi 30. Je zaujímavé byť tak blízko nich. Niektoré sú zahalené hmlou a počuť len vrzgavý zvuk vrtule.
Ráno som rozhodnutý, že ďalej už nejdem ani ja. Pred cestou som si vravel, že chcem ísť s niekým a zdieľať to vo dvojici, takže balíme. Chlapík, ktorý tam prespal, nám ponúka odvoz do najbližšieho mestečka na vlak. Som ešte viac nedôverčivý ako včera. Premýšľam, veď je pracovný deň, a on na svoje náklady – benzín, jedlo, nocľah – čaká na dvoch Slovákov, či náhodou nebudú potrebovať odviezť. Príde mi to dosť divné a začínam mať strach, čo s nami plánuje. V hlave sa mi premietajú rôzne scenáre z kriminálnych príbehov.
Nakoniec nás presvedčí a nastupujeme k nemu do auta. "Dáte si žuvačku?" Jany si berie a podáva mi plastovú krabičku, v ktorej zostala posledná. Moja podozrievavosť naberá na intenzite. Vyberám žuvačku a čakám na reakcie. Chlapík sa s nami však začne zhovárať o trase, že ju prešiel a že nás celá komunita, ktorá stojí za trasou Kom-Emine, sledovala. Odľahlo mi...
Etapa +7: Veliko Tarnovo-Sofia-Budapešť-Košice
(Spomienky zostanú navždy)
Po noci v hosteli riešime veci, na ktoré sme počas trasy nemali čas: telefonáty, správy, pranie a sušenie vecí. Stihneme len nákup potravín a večeru v meste. Ráno taxíkom na vlak do Gorna Orjahovica, odkiaľ ideme do Sofie. Vlakom to trvá 4 hodiny, prefrčíme dedinou Gara Lakatnik a po chvíli sme v Sofii. Po obede sa metrom presunieme na letisko a letíme do Budapešti. Po prílete stihnem rezervovať autobus domov. Po 20 hodinách striedania rôznych dopravných prostriedkov prichádzam domov.
Na toto dobrodružstvo nikdy nezabudneme. Teraz už rozmýšľame kedy sa tam znovu vrátime bude to pravdepodobne v lete 2026.
Ďakujeme Karpos Slovensko za kvalitnú výbavu!
CELKOVE ÚDAJE:
Dáta z nášho prebehu:
| 1. Deň – piatok 10.5.2024 | odchod z chaty Kom 09:08:00 |
| príchod na vrchol Kom 10:34:22 | |
| 4,7 km/+540 m za 1:26:22 – neráta sa do trasy | |
Trasa KOM-EMINE |
|
| 1. Deň – piatok 10.5.2024 | odchod z Vrchu Kom 10:41:00 |
| príchod na chyžu Trstenaja 20:25:45 | |
| 54 km/+1580 m za 9:44:45 | |
| 2. Deň – sobota 11.5.2024 | odchod z chyži Trstenaja 07:58:00 |
| príchod na chyžu Chavdar 21:22:00 | |
| 74 km/+2540 m za 13:24:00 | |
| 3. Deň – nedeľa 12.5.2024 | odchod z chyži Chavdar 07:02:00 |
| príchod na bivak bez mena 17:24:00 | |
| 46 km/+2260 m za 10:21:53 | |
| 4. Deň – pondelok 13.5.2024 | odchod z bivaku bez mena 07:27:00 |
| príchod na chyžu Dermenka 16:36:20 | |
| 42 km/+1900 m za 9:09:20 | |
| 5. Deň – utorok 14.5.2024 | odchod z chyži Dermenka 06:02:00 |
| príchod na chyžu Partizanska Pesen 19:51:44 | |
| 60 km/+2960 m = 13:49:44 | |
| 6. Deň – streda 15.5.2024 | odchod z chyži Partizanska Pesen 08:07:00 |
| príchod na chyžu Balgarka 16:49:37 | |
| 39 km/+1330 m = 8:42:37 |
5 dní, 6 hodín, 8 minút a 37 sekúnd (126 hodín, 8 minút a 37 sekúnd)
z vrchu Kom na chyžu Balgarka odbehnutých 315 km/+12 570 m
Celkový čas v aktivite : 65 hodín 9 min 19 sekúnd (2 dni, 17 hod, 9 min, 19 sek)
Silvester Pastucha
blog: https://silvesterpastucha.blogspot.com/
Ján Pasztor je slovenský amatérsky ultramaratónsky bežec, ktorý má na svojom konte viacero štartov na významných európskych trail runningových podujatiach a venuje sa aj vlastným ultra projektom. Momentálne žije a trénuje v Budapešti. UTMB Mont-Blanc 2023 absolvoval v čase 40:48:36, v kategórii Muži 20-34 obsadil 152. priečku a celkovo 937. miesto.
UTMB index: https://utmb.world/runner/3870979.jan.pasztor
Instagram: @jany.ultra.runner
Prečítajte si tiež ďalšie zaujímavé reporty z pretekov:
40. výročie Sevilla Maratónu 2025 – Zážitok plný emócií a výziev
Julian Alps Trail Run 2024 - epické 119 km dobrodružstvo
UTMB Mont Blanc 2023 - keď sa nedosiahnuteľné stane skutočnosťou
