Ako to celé začalo
Je nádherné ráno 10. augusta priamo na ľadovci pod Grand Capucinom v Chamonix. Môj kamarát a spolulezec Adam Kaniak mi načrtol svoj plán, vydať sa v zime na druhú stranu zemegule do dychberúcej Patagónie. Takéto návrhy od kamaráta, s ktorým vám to v horách naozaj dobre funguje je nemožné ignorovať a nejako hlbšie sa nad nimi zamýšľať. Proste jasná voľba. Myslím, že nemusím spomínať, že som nezapochyboval ani na stotinu a okamžite som odpovedal: „Poďme.“
Vstup do raja
Mnoho rokov som o tom mieste silno sníval a predstavoval si, že by som sa tam veľmi rád pozrel. Je však jasné, že som si plne uvedomoval vážnosť lezenia na tomto najkrajšom mieste na zemeguli. Bol som si istý, že je to správna voľba, ako využiť všetky zručnosti zo všetkých disciplín letného či zimného lezenia, na ktorých som zodpovedne pracoval posledné roky doma a vo svete. Koniec leta a v podstate celú jeseň som sa snažil pripravovať kondične aj lezecky v Alpách, Tatrách a Maroku. V priebehu tohto času sa naša posádka doplnila o ďalších štyroch skvelých ľudí a bolo hotovo. Pridal sa k nám Mário, Matej a moja Veronika s Adamovou Pavlou. V priebehu jesene sme začali s postupnými prípravami ako kúpa leteniek, určenie presného dátumu odchodu a dolaďovanie detailov. Rozhodli sme sa trochu netradične stráviť Silvester v Buenos Aires na letisku a presne na nový rok docestovať do El Chaltén.
Silvester na letisku
Ak by som mal na úvod opísať alebo bližšie špecifikovať lezenie v Patagónii jednou či dvoma vetami, povedal by som: Je to absolútna Bomba. A určite jedno z najlepších mieste, aké som na zemi navštívil.
Patagónske lezenie je označované za jedno z najlepších, najťažších a najdivokejších na celom svete. A prečo? Dva najdominantnejšie masívy, ktoré lákajú horolezcov z celého sveta, sú skupina Torre a monumentálny masív Fitz Roy, známy aj ako Cero Chaltén. Tieto masívy disponujú množstvom vertikálnych veží vyčnievajúc priamo z ľadovca s dokonalou päťhviezdičkovou zlatistou žulou.
Masív Fitz Roya
Východiskový bod pre nástup k nim je malebná dedinka El Chaltén. Tu sa však človek musí pripraviť na nástupy pohybujúce sa v desiatkach kilometrov, a to v spoločnosti batohu vážiaceho 20 kg a viac. Takže žiadna sranda. Je veľkou výhodou, keď je človek veľmi silný fyzicky aj psychicky, pretože sa môže stať, že aj keď ste veľmi silní v lezeckej disciplíne, nástup pod jednu zo stien vás zničí do takej miery, že ďalší deň určite nevstanete zo spacieho vaku alebo sa pod stenu ani vôbec nedostanete. Aby sa človek dokázal pohybovať v tých horách, musí konať rýchlo a profesionálne. Takže niečo také, ako prísť unavený pod stenu a ďalší deň stráviť oddychom, neprichádza do úvahy, keďže okno dobrého počasia v Patagónii má cenu zlata. Počasie na tomto mieste je označované ako jedno z najhorších na celom svete. Patagónske vetry sú legendárne. Človek tu dokáže zažiť ten najintenzívnejší vietor na zemeguli. Spravidla, keď v horách hlásia len trošku silnejší vietor, je lepšie počkať v meste na lepšiu predpoveď, než pokúšať osud a riskovať život v horách.
Dedinka El Chaltén
Takže ako vyzerá nástup do hôr? Väčšinou prvých 10 km vedie po príjemnom chodníku, ale zvyšných 8-10 km je po veľmi náročnom a komplikovanom teréne. Divoké lesy, obrovské svahy s pohyblivými kameňmi, ľadovce, preskoky ponad ľadovcové potoky a monštruózne kamenné morény. Všetko toto v spojení s tým 20kg batohom na ramenách z nie celkom lákavo, no nie?
PRÍCHOD
Je 1. január 2025. Po neúprosnej 2 a pol dňovej ceste autami, lietadlami a autobusmi režeme posledné kilometre priamo do Chalténu. Spoza okna nedočkavo vyzerám hory. Sme tu! Priamo z mesta je možné vidieť rozmer týchto veží. Sú obrovské. Postupne vykladáme batožinu z autobusu a snažíme sa zistiť, kde je naše ubytovanie. Zistíme, že je vzdialené len 1,8 kilometra a navigácia ukazuje 24 min pešo. No problém je, že každý z nás ma skoro 50 kg batožiny.
Zo začiatku sme chceli byť veľkí siláci a vrháme batohy na plecia z prednej aj zadnej strany a začíname. No po 5 minútach zisťujeme, že to bol blbý nápad. Cesta zo stanice do hotela s tými ruksakmi bola jedna z najťažších, aké som kedy zažil. Matej a Mário si šikovne stopli domáceho, ktorý ich komfortne zaviezol. A vďaka Matejovi, ktorý nám prišiel posledné metre na pomoc, sme to prežili bez ujmi na zdraví.
Pred presunom na ubytovanie
Po príchode na hostel nás víta domáci a ukazuje nám našu izbu, v ktorej na jednej z postelí leží čierna mačka. Zložíme veci a bežíme na Steak. V prvom športovom obchode si pýtam odporúčanie na dobrú reštauráciu. Rancho Grande. Sedíme pri stole a netrpezlivo čakáme na jedlo. Po prvom zahryznutí zakričím: „Je to pravda!“ Ten Steak je fantastický. Mäso sa rozplýva a chute mi tancujú všade v ústach. Už počas cesty sme sledovali predpoveď na nasledujúce dni a videli sme, že sa črtá okno pekného počasia. V reštaurácií to kontrolujeme znovu a bežíme sa baliť.
Super steaky v Rancho Grande
NÁSTUP
Ďalšie ráno vyrážame smer lagúna Torre. Náš plán je doraziť až do Nórskeho bivaku, ktorý je vzdialený 20-21 km. Prvá polka ubehne ako voda, ale tá druhá, po Tirolskom traverze, je už iná kapitola. Pri páde v kamennom svahu zlomím paličku a posledné kilometre cez komplikovaný terén nám dajú poriadne zabrať.
Nástup do Torre valley
Okolo lagúny Torre
Ale po príchode na miesto mi padne sánka až hlboko na zem alebo až po zem? Je to sen alebo realita? Naše dva maličké stany v obklopení gigantických obrov ako Cerro Torre, Torre Egger, Cerro Chalten a mnohými ďalšími. Musím priznať, že keď som sa obzeral okolo seba, bolo celkom ľahké zabudnúť, aký som fyzicky unavený. Moja myseľ bola uchvátená a pocity šťastia ma bombardovali z každej strany. Nie je to sen, fakt som tu. Pamätám si, že som tento prvý večer ani nechcel ísť spať, aj keď by sa mi to určite riadne hodilo. Chcel som len sedieť na karimatke a pozerať sa okolo seba.
Konečne v bivaku
Oddych po príchode do bivaku
Aguja Media Luna
Je ráno a počasie je nádherné. Bezvetrie a príjemná teplota. Toto je to patagónske počasie? Náš prvý cieľ je Aguja Media Luna. Cesta, ktorú sme si vybrali, je vesmírna špárovačka Rubio y Azul. Táto cesta ponúka všetky rozmery prasklín, aké si len môžeme predstaviť. Hneď na úvod začíname v celkom širokej praskline, ktorá nás hneď preverí. Začína jemne položene až sa narovná do poriadne vertikálneho sklonu.
Prvá dĺžka - úvodná širočina
Dokonalé praskliny
Áno, a tu sa začína lámať chleba. Adam chvíľku rozmýšľa ako správne prečítať najťažšie miesto. Ja ho istím očami a sledujem, ako bojuje. Adam si dáva dole prilbu a ja sa čudujem čo to tam hore robí. Po pár minútach miesto úspešne prelezie a cvaká istiace stanovisko. Som na rade ja a o pár metrov už všetko chápem. Celkom sranda. Do praskliny bolo potrebné zaliezť tak hlboko do vnútra, že helma na hlave bola skôr na príťaž, ako na pomoc. Všetky veci na sedacom úväze bolo potrebné presunúť na pravú stranu, aby si sa tam “pohodlne vopchal.”
Zvyšné dĺžky postupne odsýpajú. Od prvej až po poslednú dĺžku naše srdcia plesajú. Úsmev na našich tvárach rastie každou sekundou. Prichádzame postupne ku kľúčovej dĺžke. Je to nádherná prasklina na rozmer päste, poriadne do kopca v obrovskej vrcholovej katedrále. Dĺžka vyšla na Adama. Poriadne zabojuje a postupne sa blížime k vrcholu.
Kľúčová dĺžka
Dokonalé žabovačky
Cumbreeeee!!! Vyhrievame sa na vrchole, dáme nejaké občerstvenie vo forme sušeného mäsa a MARVA tyčinky. Ďakujeme, Vargi, si frajer, a bežíme dole. Zlaňovanie sa nezaobišlo bez seknutých lán a nejakých extra lezeckých metrov smerom hore. Ale čo už, expresne sme to vždy vyriešili a bolo hotovo. Balíme veci pod stenou a vraciame sa do bivaku. Hydratujeme, jeme a užívame si daný moment. Plán na ďalší deň máme vybratý a ideme späť.
Cumbreee (špan. v preklade vrchol)
Vrchol v obklopení gigantov
EL MOCHO
Je ďalšie ráno a trochu fúka. Na oblohe je vidno jemnú oblačnosť a teplota je už menej prívetivá oproti predošlému dňu. Balíme posledné maličkosti a vyrážame pod vrchol číslo 2. El Mocho. Táto veža, či stena sa taktiež nachádza v sústave skupiny veží Cerro Torre, takže nástup pod ňu je znovu úplná pohoda.
Ďalší deň, ďalší nástup
Šťastný v raji
Adamove poznamenanie prvý deň, keď sme ešte len začínali nastupovať do hôr, že Nórsky bivak bude lepšie rozhodnutie, aj keď je ďalej ako bivak Niponino, sa ukázalo ako super rozhodnutie. Vďaka tomu nás čakali oba dni len pol hodinové nástupy po ľadovci. Bežíme rýchlo po ľadovci popod seraky na suché miesto a pripravujeme sa na lezenie. Naša línia je monumentálny, akoby vyfrézovaný kút až na vrchol. Poviem si: „Ty kokos , to je lajna.“ Úvodné metre začína krájať Mário.
Mário v prvej dĺžke
Výhľady gradujú
Majú to byť, že vraj, 5ky. Ale musím povedať, že celkom svižné 5-ky. V Alpách by to boli bez problémov 6a dĺžky. Tesne pred polovicou steny preberám vedenie ja. Prsty sa mi potia od radosti alebo od vzrušenia? Neviem. =D.
Úvod do kľúčovej dĺžky
Dolez na štand
Začínam sa postupne rútiť smerom nahor a občas v kúte nachádzam zmes voľných skál a kamienkov. Občas to fajne zapraská. Potom si spomeniem, ako mi večer predtým dvaja nemeckí horolezci spomínali ich dojmy z cesty. Jeden hovoril, že sa mu cesta páčila, ale bola plná „chrumkavej“ skaly =D. Chrumkavej skaly? Až keď som cez ňu liezol a istil sa do nej, pochopil som, čo tým myslel.
S týmito výhľadmi to šlo celkom ľahko
Kľúčové miesto
Náročnosť lezenia sa číselne zvyšuje, ale pocit s radosti nám neodchádza. Prelezieme pár ťažších dĺžok a postupne sa dostávame do vrcholovej časti steny. Emócie šťastia a radosti z lezenia neustále narastajú a Adam sa chytá vedenia. Čaká nás jedna ťažšia a jedna ľahšia dĺžka. Všetko pokračuje ako po masle. A zrazu sa ocitáme pod poslednou dĺžkou. Už z bivaku sme videli, že posledná dĺžka pripomína niečo ako vodopád. Vedeli sme, že to bude oriešok, ale Adam ma upokojil že to bude v poriadku a že to nie je problém.
No vtedy sme ani len netušili, že práve v tejto najkomplikovanejšej dĺžke sa akoby naschvál spustí obávaný patagónsky vietor. Vrcholový vodopád, ktorý nám dovtedy tiekol pomedzi prsty, zrazu zmenil smer. Silné nárazy vetru ho trhali smerom nahor a jeho sila sa do nás opierala plnou parou. Je pravda, že na pár sekúnd sme sa na seba zostali pozerať, či pokračovať na vrchol je správne rozhodnutie. Dvojica Nórov pod nami po začatí tejto turbuletnej jazdy okamžite zavelila na ústup. A presne tu sa ukázala Adamova profesionalita. Perfektne obliezol tečúci vodopád ťažším variantom z ľavej strany a krásne natraverzoval späť do vodopádu. Pár posledných metrov a je na vrchole, a my bežíme za ním.
Posledná dĺžka pred vrcholom, v pravej časti vodopád
Cumbreeeeee!!! Vrchol číslo dva vo vrecku. Vďaka bohu vietor práve na zostup celkom ustal a my sme dokázali bezpečne zlaniť späť ku veciam. Bežíme do campu oddychovať a skúsiť spracovať tie skvelé emócie z úspešného dňa.
Vrcholové selfie
V pozadí naša cesta
NÁVRAT DO ÚDOLIA
Tretie ráno vstávame do diametrálne odlišného počasia oproti predošlým dvom dňom. Zobudím sa na to, ako trhá stan zo strany na stranu. Fúka silný nárazový vietor a celým údolím víri prach ako pri piesočnej búrke. Vietor je dokonca tak silný, že spúšťa skaly z okolitých svahov. Celkom drsné. Tretí deň síce hlásili v poobedných hodinách zhoršenie počasia, ale toto bolo fakt intenzívne. Zjedli sme rýchle raňajky, vypili čaj, zbalili veci a začali rýchly ústup späť do mesta. Po ceste dole skalnými morénami nás vietor hádzal ako plyšové bábiky. Miestami nás položil na zem. Občas to tam bolo ako na strelnici. Celú tvár, oči, pery sme mali plné prachu v priebehu pár sekúnd. A to sa opakovalo celých 22 km.
Pohľad do Torre valley
Spálená unavená osoba pri zostupe
Ako sme sa dostali späť na ľadovec, mne sa podarilo šmyknúť a spadnúť s ťažkým ruksakom a natiahnuť si bočný väz v kolene. Ups?! Do civilizácie som to mal ešte stále 20 km. Ale ako som stále udržoval koleno v pohybe, bolesť nebola až taká zlá.
Tu musím spomenúť, že zraniť sa v Patagónii môže mať fatálne následky. V týchto horách nefunguje bežná záchranná služba. Človek si nevie zavolať helikoptéru, ktorá ho zavezie do bezpečia, pretože tu väčšinou nie je letové počasie. Funguje tu určitá skupina dobrovoľníkov, medzi ktorými je aj množstvo lezcov, ktorí práve nie sú v horách a musia sa k vám dostať po vlastných. A áno, cez všetky tie nástrahy, ktoré som opisoval vyššie. Takže veľa krát vážny úraz na tomto mieste, bohužiaľ, končí smrťou, pretože nie je v ľudských silách danú situáciu rýchlo a efektívne vyriešiť. Mal som veľké šťastie, že reálna bolesť prišla až na druhý deň a ja som zvládol bezpečne zostúpiť späť do mesta bez toho, že by mali chalani so mnou nejaké problémy...
A ako to pokračovalo? Čo moje zranené koleno? A ďalší výlet do hôr? Dozvieš sa v ČLÁNKU číslo 2, už čoskoro.
Cerro Torre group
Marek Kočvara
Instagram: @marekkocvara
