Porovnávať sa na 100-kilometrovej trase v horách je niekedy náročné. Veľkú rolu zohráva počasie. Rozdiely dokáže umocniť blato, dážď, búrky alebo úmorné teplo. S malou dušou som sa rozhodol absolvovať túto extrémnu výzvu v Dolomitoch už po tretíkrát. A ešte s menšou dušičkou som dúfal, že zlepším minuloročný výkon.
Preteky, ktoré lákajú čoraz viac bežcov
Tieto preteky si získavajú čoraz väčšiu popularitu. Okrem minuloročných trás pribudla aj novinka – 35 kilometrová trasa, ktorá bola vypredaná ako prvá. o len dokazuje, že ľudia začínajú mať rozum. A potom sú tu tí nepoučiteľní – tí, ktorí v cieli budú tvrdiť, že toto už nikdy! Stav trvajúci hádam aj jednu hodinu. A potom sa prihlásia opäť.
Štart v srdci Dolomitov
A tak si po roku opäť preberám štartové číslo. Trasa s parametrami 100 kilometrov a niečo okolo 6 500 nastúpanými metrami. Štart a cieľ sú situované v doline Val di Zoldo, v horskej obci Forno di Zoldo. Tento horský ultratrail vedie popod ikonické kopce Monte Civetta a Monte Pelmo – skutočná výzva pre telo aj myseľ.
Nočný začiatok a prvé výzvy
Tohtoročný support mi zabezpečovala overená minuloročná posádka v zložení Aničky s malým Marcom a mojím otcom. Po inštrukciách ma vyprevadili na štart, ktorý sa konal v piatok o 22. hodine večer.
Prvé občerstvovačky a náročné stúpania
Úvodná časť na asfalte bola rýchla, ideálna na predratie sa dopredu, no čoskoro sme sa ocitli v lese. Horské územie „Spiz di Mezzodi“ pôsobí skôr ako nedotknutý nočný lesný labyrint než ako ideálne bežecké chodníčky. Technické skalné úseky sa striedajú s koreňmi a trávou, čo z neho robí skutočnú výzvu pre každého bežca.
Kým sa dostávame do Národného parku Dolomiti Bellunesi míňame prvú občerstvovačku. Úvodné kilometre mi ubiehajú celkom svižne, no od jazera Vach, kde sa na malú chvíľu stretávajú všetky trasy sa začínam málinko trápiť. Zdá sa mi, že je to akosi dlhšie a náročnejšie, než som si pamätal.
Každú chvíľu očakávam Passo Duran, no stále neprichádza. Prebieham miestami, ktoré sa mi pomaly vynárajú v pamäti, až konečne cítim, že sa blížim k 30. kilometru a priesmyku Duran.
Zbehy po tme a pády
Po rýchlom občerstvení sa púšťam do jedného z najťažších výstupov pod majestátnou Civettou. Ide sa mi o niečo lepšie, najmä s vedomím, že čochvíľa príde deň. Zbeh do doliny absolvujem ešte v tme, na základe čoho viem, že som z mojich troch účasti zatiaľ najrýchlejší.
No mokrý vápenec mi však rýchlo pripomína, kto je tu pánom! Som na zemi prvýkrát. O malú chvíľu letím korčuliarskym štýlom k zemi znova. Po dvoch otcovských sa upokojujem a pokračujem ďalej.
Za prvých lúčov slnka sa pod chatou Coldai vynáram z lesa na zjazdovky pod Civettou. Na moje odvážne plány ma začína upozorňovať aj slnko. Odkryté zjazdovky si užívam vo výpeku horúcich slnečných lúčov, ktoré pridávajú na náročnosti tejto časti trasy.
Monte Rite a ďalšie výzvy
Po chvíli ale prichádza oblačnosť a vytvára tým ideálne podmienky na beh. V sedle Staluanza ma už čaká vytúžený support. Kompletne sa prezliekam, prezúvam a dopĺňam energiu, aby som bol pripravený na ďalšiu časť trasy. Vyrážam pod Pelmo, kde je terén vhodný na beh, no v hlave mám uloženú informáciu z minulých rokov aký ťažký je záver, preto si starostlivo kontrolujem tempo. Prebieham cez Zoppe di Cadore, čo je 66. kilometer, a krátko sa občerstvujem na chate Talamini na 70. kilometri. Odtiaľ ma čaká ťažké stúpanie na Monte Rite, ktoré preverí moje sily.
Chytajú sa ma dvaja Taliani. Z ich konverzácie som pochopil, že sa ma chcú držať. Dlho sa ich neviem zbaviť, no evidentne tu ešte neboli. Na odkrytých miestach mimo lesa, kde je jasne vidieť kam vlastne smerujeme, to konečne vzdávajú. Postupne dobieham bežcov, ktorí ma ešte v úvode pretekov obiehali – pamätám si ich tváre. Zbeh od Messnerovho múzea mi tento rok naozaj chutil, užíval som si ho. Konečne prichádzam na poslednú veľkú občerstvovačku na Passo Cibiana, 76. kilometer.
Posledné kilometre a boj s časom
Ultra rýchla zastávka - len vymením soft fľaše a doplním gély na poslednú časť. Tento záver už musí bolieť každého, no tu je výhodou vedieť, čo človeka čaká. Do reči sa so mnou dáva sympatický Belgičan. Nerozumiem ani slovo, no z gestikulácie je jasné, že dotyčný nechápe tie strmé sklony, po ktorých sa v miestnych kopcoch beží. Len sa pousmejem a snažím sa mu vysvetliť, že to najhoršie ešte len príde. Starý známy zbeh pred Bosconerom, kde si človek uvedomuje, že zakopnutie by mohlo znamenať škaredý a dlhý pád, mám už za sebou. Teší ma, že som ho zvládol bez ujmy na zdraví.
Pred chatou to je také slovenské „Sidorovo“, radšej ani nezdvíhate hlavu, aby ste nevideli, kam to vlastne idete. Od chaty nasleduje jeden hnusný zbeh po koreňoch, ktorý si ani nechcem predstaviť absolvovať v tme.
Od poslednej občerstvovačky sa snažím čo najviac behať , a darí sa mi to – znova obieham ďalších bežcov. V skupinke troch ideme pomerne svižne až pred Forno. Keď kontrolujem čas, začína sa moja predstava o 18 hodinách pomaly rozplývať. V poslednom zbehu ostávame dvaja.
Cieľová rovinka a regenerácia
Vbiehame do dediny a za povzbudzovania najbližších, s Marcom a s Aničkou, stíham prísť do cieľa šesť minút pod 18 hodín. Končím na celkovom 25. mieste z 348 účastníkov – veľká spokojnosť! Belgičan nám celej skupinke dáva do rúk pivo a debata, kde nikto nikomu nerozumie, no všetci sa usmievame, pokračuje.
6 minút pod 18 hodín - presne podľa nastavených cieľov
Na druhý deň sa cítim pomerne fajn, vzhľadom na to, aký masaker tieto preteky sú. S Marcom sa vydávame povzbudiť Aničku na jej 22-kilometrovej trase. S úsmevom na tvári sa nakoniec všetci vítame v cieli.
Občerstvovanie ako kľúč k úspechu
Musím vyzdvihnúť, že občerstvovanie mi tento rok fungovalo naozaj výborne. Občerstvovačky som využíval len minimálne, viac-menej iba na doplnenie iontového nápoja. Na celej stovke som nemal žiadnu energetickú krízu, čo bolo pre mňa veľkým pozitívom. Hoci som nešiel podľa aktuálneho trendu vysokosacharidového doplňovania až na takých gramoch sacharidov za hodinu, ako to majú nastavené profesionáli, bol to výrazný rozdiel oproti tomu, na čo som bol zvyknutý doteraz. Tento prístup sa mi jednoznačne osvedčil.
Samozrejme, niečo z toho som už vyskúšal počas tréningov. Kombinoval som Powerbar Iso Active nápoj s gélmi Powerbar. Táto kombinácia mi sadla perfektne, bez akýchkoľvek žalúdočných ťažkostí. Pri 18-hodinovej aktivite hrá obrovskú rolu práve to, čo a ako dopĺňate. Správne nastavené občerstvovanie dokáže výrazne ovplyvniť nielen samotný výkon, ale aj to, ako sa budete cítiť na druhý deň – a rozdiel je naozaj citeľný.
Motivovaná Anička na 22-kilometrovej trase.
DXT – výzva, ktorá stojí za to
Síce sa vo Forno di Zoldo cítime už ako doma, otázka zostáva – ocitneme sa na DXT aj o rok? Necháme sa prekvapiť. Vám ostatným jednoznačne DXT odporúčam a prajem, aby vás beh a pohyb v horách bavil a užívali ste si ho s ľuďmi, ktorých máte radi.
Matej Orság
Matej Orság je slovenský amatérsky ultramaratónsky bežec a bežec na lyžiach, ktorý má za sebou pôsobivú kariéru na viacerých prestížnych svetových podujatiach. Medzi jeho úspechy patrí účasť na ikonickom ultramaratóne UTMB Mont-Blanc 2023 či trojnásobná účasť na náročnom Dolomiti Extreme Trail, kde v roku 2025 dosiahol fantastické 25. miesto. Okrem ultramaratónov sa pravidelne zúčastňuje aj najznámejších diaľkových pretekov v behu na lyžiach, ako sú legendárny Vasaloppet či Marcialonga, čím dokazuje svoju všestrannosť a odhodlanie.
UTMB ranking: https://utmb.world/runner/806198.matej.orsag
Instagram: @matej.orsag
